Bylinkový čaj na tatranských chatách chutí najlepšie

V jedno tmavé a chladné štvrtkové ráno sa trieda IV.A Hotelovej akadémie v Prešove pod vedením pani profesorky Oľgy Korbovej vybrala na poznávanie zasnežených Vysokých Tatier. Hlavným cieľom poznávacieho výletu bola návšteva Téryho chaty a tiež po tohtoročnej dlhej a chladnej zime sme chceli opäť objaviť slnečné lúče vysoko nad oblakmi.

Naša cesta začala stretnutím na železničnej stanici v Prešove o pol šiestej ráno. Po úspešnom prestupe v Kysaku sme sa na rýchliku Marlenka presunuli do tatranského mesta Poprad, odkiaľ sme pokračovali malým vlakom do asi 20 minút vzdialeného Starého Smokovca. Po vystúpení z vlaku sme sa zastavili pri turistickej tabuly a mape Tatier, kde nás pani profesorka informovala o trase výpravy.

Zo Starého Smokovca boli dve možnosti výstupu na Hrebienok. Ľahšia alernatíva bola pozemná lanovka, ktorej cesta do cieľa trvá asi 5 minút a tá náročnejšia možnosť znamenala ísť po vlastných nohách. My, ako správni turisti, sme si vybrali pochopiteľne tú ťažšiu. Po asi pol hodinke chôdze do mierneho kopca sme sa dostali na Hrebienok, kde bola naša prvá zastávka. Podobne ako iných turistov, tak aj nás zlákal Tatranský ľadový dóm a výstava ľadových sôch od šikovných majstrov z celého sveta. Pohľad na tieto krásne diela bol fascinujúci a človeku bolo až do plaču, že čoskoro sa takéto niečo rozplynie pod teplými slnečnými lúčmi a stratí svoj vytesaný tvar do ľadových krýh. Po tejto zastávke sme sa vybrali k Rainerovej chate, kde sme mali možnosť vidieť snehovú sochu neznámeho tatranského nosiča a taktiež sme mohli obdivovať tradičný snehový Betlehém. Naša cesta pokračovala okolo Studeného potoka, cez ktorý sme prešli čarovným dreveným mostom. Ďalej sme pokračovali asi 45 minút k Zamkovského chate. Cesta bola už trochu náročnejšia a sneh sa nám pod nohami doslova roztápal. Teplomer ukazoval 11 stupňov celzia. Bol krásny slnečný deň, na oblohe ani náznak mráčika. Doliny pod nami boli zahalené v bielej hmle. Pozorovali sme teplotnú inverziu v priamom prenose. Po kľukatej ceste sme sa dostali k Zamkovského chate, kde sme si dali opäť prestávku na doplnenie tekutín. Bylinkový čaj bol na nej najlepší aký som kedy ochutnala. Niektorým vyhladlo a tak si dali tradičnú vysokohorskú kapustnicu, ktorá rozvoniavala vôkol nás. Po pár minútach vyhrievania  na teplom slnku s krásnym výhľadom na naše štíty sme sa pohli ďalej do kopca. Keďže sme deti dnešnej elektronickej a modernej doby, tak naša kondička je slabšia. Niektorým z nás už dochádzali sily, iní zas nemali vhodnú obuv na zdolanie vyššie položených miest a tak ďalej pokračovali len tí zdatnejší.

Do cieľového bodu, ktorým bola Téryho chata, sa dostali len dve šikovné žiačky a naša pani profesorka, ktorým patrí veľká pochvala a určite boli odmenené dobrým pocitom a výhľadom, ktorý nevidíte každý deň. Ostatní menej zdatní pokračovali naspäť dole. Išli sme okolo  vodopádov Studeného potoka. Cesta k nim nebola náročná a zvládol ju každý. Vodopády boli zasnežené a nebol na nich tak krásny pohľad ako v lete, ale aj tak to stálo za to. Po pár minútach sme sa dostali k Bílikovej chate a opäť pokračovali po ceste k Hrebienku. Tam sme si v dave ľudí našli voľné miesto na sedenie a konečne si naše ubolené nohy oddýchli. Po návrate zvyšku výpravy sme sa pomaly pobrali na cestu do Starého Smokovca, odkiaľ sme počkali na vlak do Popradu. V tlačenici medzi turistami a lyžiarmi sme si našli miesto aj my. Potom sme pokračovali vo vlaku do Kysaku a konečne domov do zasneženého a mrazivého Prešova.

Po náročnom a krásnom dni plnom zážitkov a fotografií v mobiloch sme sa rozlúčili a každý sa pobral domov. Dúfame, že takéto výlety ako tento sa budú každoročne opakovať a niesť v takej dobrej nálade ako tento. Veľká vďaka patrí pani profesorke geografie Oľge Korbovej za jej odvahu ísť so žiakmi bez kondičky na takýto výlet a taktiež im ukázať aj niečo iné ako stereotyp v školských laviciach, na ktorý sme už zvyknutí.                                                                               

Lucia Paumerová, IV. A